Keď sme minulý rok chceli vyrezávať tekvicu, Maroško nemal pre to pochopenie a ako som chytila do ruky nožík tak plakal až kým som neskončila. Dodnes neviem prečo ho to tak zaskočilo.
Tento rok síce dovolil tekvicu vyrezať bez plaču, ale so značným obmedzením (oči a nos sú neni vyrezané úplne, už len pri tej predstave dostával záchvat ) a samozrejme o zapálenej sviečke nechcel ani počuť. Škoda bola som zvedavá ako bude svietiť tak napoly vyrezaná.
Omnoho zaujímavejšie bolo pre neho po tekviciach kresliť - a to čímkoľvek - fixkami, perom ale aj pastelom či farbičkami.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára