Pred časom som spolu s Maroškom niečo varila. Neviem už presne čo zvyšovalo na kuchynskej linke, ale jednoducho a proste som mu kázala tú zabudnutú vec schovať do šuflíka. O malú chvíľočku na to chcel medzi čistý príbor schovať lyžičku, ktorú sme práve používali a bola špinavá. Rýchlosťou svetla som ho zastavila, s vysvetlením, že lyžička je špinavá a najprv ju treba umyť. Zliezol zo stoličky a nejakú minútku až dve ho nebolo. Bola som zaneprázdnená varením a tak som len tajne dúfala, že sa nerozhodne už spomínanú lyžičku dočista vyutierať do gauča, alebo iným jemu blízkym spôsobom ju naprosto zbaviť špiny. Hneď ako sa vrátil zamieril si to rovno k príborníku. Trochu rozpačito sa ho pýtam, ty si tú lyžičku umyl?. Celý šťastný a z úsmevom na tvári mi prikývol, že hej. Z úst mi len prekvapene vyhŕklo, kde v kúpeľni !? A hneď ju pchal medzi čisté lyžičky. (V duchu som si vydýchla) Pokračovala som ďalej s poučením, že ešte ju predtým treba utrieť. Šťastná tvár ho neopúšťala a so žiarov v očiach mi povedal, že už ju predsa utrel. Už len tak na uistenie (i keď s odpoveďou som si bola takmer istá) "A kde do uteráka?". Jeho kladná odpoveď ma už vôbec neprekvapila. Nechala som ho teda danú lyžičku schovať, a už len tak medzi rečou som mu pripomenula, že v kúpeľni si umývame ruky a na špinavý riad máme v kuchyni drez.
Dnes po večeri som ho poprosila aby vyhodil kelímky od jogurtov. On vzal do ruky aj lyžičky so slovami či aj tie treba vyhodiť. Pomaly zliezal zo stoličky, lyžičky v ruke a ja som len tak so zvedavosti čakala čo sa bude diať. Na moje prekvapenie si to chcel namieriť priamo do kúpeľne. Medzi dverami som ho otočila, že veď máme umývačku riadu, tak ich môže dať jednoducho tam. Bez protestu pristúpil k umývačke a úhladne tam uložil tieto dve opomenuté lyžičky. Ako náhle som zračila jeho potmehúdsky úsmev, vedela som, že už má v jeho malej hlávke dáku "lumpárnu". Ani som sa nestihla poriadne nadýchnuť a už tam chcel napchať aj prázdne tégliky od jogurtov. Ledva ledva som ho stopla a už sa aj pokúšal takmer prázdnu umývačku riadu zapnúť. Podotýkam, že inokedy má problém tlačítko stlačiť na niekoľký krát, no teraz to mal na prvý šup. Nakoniec ostala umývačka nezapnutá a tégliky v smetnom koši tak ako to malo byť.
Teraz s odstupom času rozmýšľam či bolo správne, že som ho zastavila a nedovolila mu tie lyžičky umyť, aj keď v kúpeľni. Keď ho to už tak veľmi baví. Raz to budem od neho potrebovať a už ho to nebude baviť. Alebo nech nelenivie ako ja. A keď raz dá umývačka riadu výpoveď (určite to bude v momente keď sa mi to bude najmenej hodiť alebo to budem najmenej očakávať) bude mi mať kto poumývať riad. No tak ho asi predsa len nabudúce v umývaní riadu podporím a snáď sa mi to na staré kolená vráti.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára